Prišla som do cudzej rodiny. Som tu nevítaným hosťom, zároveň príjemným spoločníkom pre detské hry. Moja opora, menom Miška, odišla na krátko,a predsa na dlho.
Ležím v teplej posteli a premýšľam, ako toto už len môže skončiť. Stret troch generácií, svetov, existencií. Každý z nás má strach z budúcich dní. Vlastne sme len dvaja. Dieťa nemá strach, asi preto, že je dieťaťom. Nerieši malichernosti dospelých.Dieťa má svoj malý-veľký svet a jeho každodennou úlohou je naplniť dni nejakou viac či menej zmysluplnou hrou. Fantázii sa medze nekladú.
Z izby počuť kroky starého človeka. Papučky šúchajú hladkú podlahu a nesú so sebou tichú správu o tom, ako ma tu nechce. Zaspávam unavená s pocitom samoty, aj keď nie som sama.
Ubehlo niekoľko dní. Zvykáme si na seba. Najmladší člen s tým nemá problém. Jeho úprimnosť a nepoškvrnená duša ma skoro ranila. Koľko lásky sa skrýva v jednom dieťati. Je schopné darovať tento vznešený cit len tak. Len preto, že s ním trávim čas. Zato dospelý obyvateľ bytu sa tak neteší našim malým radostiam. Napriek tomu, tichým a pokojným hlasom vyslovím pár viet smerom k “papučkám”. Odznie krátka odpoveď, no už nie tak odťažitá ako predtým. Asi si aj “papučky” pomaly zvykajú.
Veru, láska k blížnemu robí divy.
