Ahojte, moji milí!
Konečne som sa dostala k napísaniu prvého článku na svojom vlastnom blogu. Netajím radosť z tejto skutočnosti. Priznám sa, celkom dlho mi trvalo než som začala realizovať svoj malý-veľký sen. :)
Písanie je pre mňa forma terapie, ktorá prináša aj ovocie. Áno, áno, hrám aj na cello, tvorím hudbu, ale písanie mi robí miesto pre nové myšlienky v hlave. Viete ako to funguje s našimi hlavami - napíšete na papier všetko, čo vás v ten moment napadne, dáte to zo seba von. A keď dopíšete, prekvapene zistíte, že máte opäť myšlienky, nové, čerstvé, krajšie a ľahšie. Tento proces som spozorovala v dobe, keď som začala písať pred niekoľkými rokmi svojej kamarátke, psychologičke. Nie, nie som už jej klientkou. A áno, bola som. To viete, každého z času na čas život dá do kolien. Neviete čo so sebou a tak jednáte napríklad ako ja, vyhľadáte osobu, ktorá najlepšie rozumie psychike, poviete čo vás ťaží a polovicu práce máte za sebou. :) Znie to jednoducho, no bolo to miestami náročné. A o čo išlo? No, mala som sestru, ktorej diagnostikovali nádor na mozgu. Liečba bola zdĺhavá a nakoniec to skončilo tak, že odišla na večnosť. Bol tu úder pod pás pre všetkých. Všetci si však svoju dušu liečili po svojom. Ja nevynímajúc. Moja liečba trvala rok a trúfam si povedať, že dopadla úspešne. Po rokoch rozlúčenia sa s mojou jedinou sestrou Marikou, som pochopila, že tvorenie mi prináša najväčšiu radosť v živote. A tiež pomoc druhým. Ľuďom, ktorí sú v rôznych životných situáciách. Viete, fakt, že som prišla o sestru ma vlastne preniesol do úplne iného života. Ponúkol mi nový pohľad na život. Život, ktorý nie je úplne ružový, ale vždy sa s tým dá niečo robiť. Aby bol znesiteľný(to pre tých najväčších pesimistov ;) ). Táto smutná skutočnosť ma posunula o pár krokov vpred. Postupne som začala chápať zákonistosti nášho Vesmíru ( Boha, Ježiša, Budhu..nazvite si to ako vám to najviac sedí). A síce, že ak niečo naozaj chcete, tak to dosiahnete, len pre to musíte aj niečo urobiť, obetovať kúsok seba. Samo sa to nespraví. Tiež, veľmi zaujímavé zistenie v rámci medziľudských vztahov - každý máme svoju vlastnú bublinu, v ktorej si tak pokojne žijeme. A keď sa naše bubliny občas prepoja s inými, tak sa vzpierame. Vzpierame sa sami sebe. Namiesto toho by sme mohli skúsiť tie bubliny nechať prepojené a prijať aj to "iné", druhé. Pretože faktom je (skromne sa domnievam), že bez tých "druhých" by sme neboli nikým. Ľudia potrebujú byť v spojení s okolím. Tak teda, človeče, nezdráhaj sa a ozvi sa, nech viem, že tu si. :)
P.S.: Názov článku je Marika, pretože je to moje úprimné poďakovanie za to, že bola súčastou môjho života a že bez nej, by som nebola tým kým som - vnímavou slečnou s úsmevom na perách, ktorá má rada cynizmus :)
Pekný nedeľný deň, priatelia.
www.youtube.com/watch?v=-rWeWpL9w5E