Stretla som človeka. Sympatický, oplýva značnou dávkou humoru, sebavedomia, dostatočných argumentov pre moje názory, pohľady na veci, ktoré sa stávajú v živote každej bytosti.
Neháda sa, nekričí, diskutuje. Ovláda umenie mlčať v pravých chvíľach. Chápe, vníma.
Myslím si, že je ten správny človek, ktorého som mala stretnúť. Vedieme dlhé rozhovory pri obedoch; čaj, káva, cigarety…Je mi dobre. Tak úprimne dobre sa máme. Pýtam sa sama seba-‘Pustím ho?Nepustím.’
Týždne plynú, nič o ňom neviem, ak, tak len to, ako crazy sa má. No hej, veď doba je taká, chápem.
Znovu stretnem tohto človeka. Navonok pôsobí pokojne, neviem či ním aj v skutočnosti je. Vysvetľuje ako sa mal počas “tichých” týždňov. Badám, že je kdesi inde. Náhle zisťujem, že som sa zmýlila, a som za to vďačná. Paradoxne. Hej, to slovo mám asi príliš rada a tak sa mi akosi zhmotňuje alebo čo, smejem sa v duchu.
Pýtam sa sama seba-‘Pustím ho?Pustím’.
Go free.
