Nie je diár ako diár
Už je to pár rokov, kedy som oslavovala svoje dvadsiate piate narodeniny. Kamaráti ma doslova uniesli na chatu, takmer hneď ako som pricestovala z Prahy. Atmosféra na takých oslavách býva bujará, ako to už na východe bývam zvykom. Nechala som sa unášať nápadmi svojich blízkych. Až prišiel rad na darčeky. Bola som obdarovaná krásnou tortou z lentiliek, bola fakt rozkošná a chutná. Od kamarátky, ktorá má vkus, som dostala krásny ručne vyrobený diár. Od tej chvíle som s ním chodila všade. Bol "skladný", ľahký a pekný. S námetom ruží na prednej strane. Taký diár, ručne vyrobený je veľmi originálna a vzácna vec v časoch keď sa takmer všetko vyrába pásovo. Postupne som sa dopátrala k autorke svojho diára. Dáma, ktorá prekvapí svojím účesom, nežným hlasom a nápaditosťou. Radka Repková.
Radka, ako si sa dostala k tejto tvorivej činnosti. Čo Ťa k tomu viedlo? Ako dlho sa tomu venuješ?
Hm, no celkovo k tvorivej činnosti už asi na základe školy, keďže som chodila na strednú umeleckú školu na Vodárenskej ulici v Prešove. Ono sa na teba tá tvorivosť nejak nalepí, a niekto to využíva, a niekto zasa nie. Tvoriť tak do slova a do písmena som začala tuším v prvom či druhom ročníku na výške, keď som objavila portál sashe.sk. Ušila som prvú tašku, hodila ju na net a hneď na druhý deň sa predala. Také niečo Vás dokáže poriadne naštartovať. Ďalšie výrobky, ktoré som postupne pridávala boli väčšinou náušnice a pomedzi to som niečo ušila, až kým, na jednom predmete v škole sme sa učili o “krásnej knihe”. A vtedy to začalo. Upustila som od tvorby náušníc a začala som sa viac zaujímať o kníhviazačstvo. Veľa som doma skúšala, experimentovala a snažila sa svoje “kníhviazačske prvotiny” dotiahnuť k dokonalosti. Teraz, keď sa tak spätne pozriem na fotky výrobkov z tých čias, stále sa pousmejem. Nevravím, že teraz sú už moje zápisníčky dokonalé, ale vtedy, fuu to bolo niečo! Najnovšie som sa začala venovať aj filcovému/kobercovému materiálu, v kombinácii s kožou a vytvárať z neho rôzne tašky, obaly, batôžky a pod. Ale stále pre mňa ostáva na prvom mieste kníhviazačstvo.
Kedy si zistila, že to čo vytváraš ma svoj význam/zmysel?
K tomuto stavu som sa ešte úplne nedopracovala, že to čo vytváram má svoj zmysel/význam. Hlavne čo sa týka kníhviazačstva. Vieš, v dnešnej modernej dobe sa stretávam aj s názorom, že načo diár? Načo zápisník? Veď dnes si ľudia všetko aj tak zapisujú do počítačov a mobilov a tabletov. Na jednej strane je to pravda, ale na druhej, nájde sa ešte aj dosť takých, ktorí ostávajú verní “papieru”.
Aké sú Tvoje techniky a ktorá je Tvoja najobľúbenejšia? Existuje ich viac? A prečo?
Moje techniky.Nemám žiadnu konkrétnu obľúbenú. Skôr celkovo kníhviazačstvo a šitie ako nejaké odvetvia sú moje obľúbené. Viac by som sa zamerala na najobľúbenejšie motívy, kde v poslednom čase fičím hlavne na ľudových resp.folkových motívoch. Dosť to teraz letí a ani nejde o to, že to letí ale hlavne to, že ma to velmi zaujalo a taký ľudový motív je nevyčerpateľný zdroj inšpirácie. Či už na zápisníky, kde si robím sama potlač na látky alebo na kobercové výrobky, kde motív vyrezávam.
Kde nájdu zvedavci ako ja Tvoje výtvory?Kde sa prezentuješ?
Moja tvorba je hlavne na internete. Lebo veď moderná doba nie? Mám aj facebookovu stránku : https://www.facebook.com/Alternative-design-by-Radusqa
a potom na portáli sashe.sk kde sa prezentujem pod značkou Radusqa
V lete niekedy zájdem aj na nejakú akciu kde sa predávajú handmade výrobky. Obehala som už aj zopár jarmokov a najčastejšie som bola na akciách v Bratislave na Retro Burze. Raz som navštívila aj cestovateľský festival, na ktorý som spravila špeciálnu cestovateľskú sériu zápisníčkov.
V Prešove sa konala tiež akcia pod názvom Burza Art & Fashion. No dlho sa nič nedialo,čo je veľká škoda, pretože tu v Prešove sa nic podobné nekoná. Najbližšie sa koná v Košickej Tabačke akcia s názvom Trh v Tabačke.Tam som bola zatiaľ len raz ale nebola som spokojná s výsledkom.
Najnovšie sa snažím nejaké výrobky dostať aj do kamenných obchodíkov, resp. kamenné obchody ma oslovia s tým, či by som nemala záujem predávať u nich. Najčerstvejšie moje vecičky pocestovali do Žiliny do obchodíku s názvom Čosi .Áno, naozaj sa tak volá (úsmev).
Vedela by som sa aj ja naučiť vyrobiť si sama denník? Akými vlastnosťami by mal človek oplývať, ak by sa chcel naučiť vyrobiť pre seba náušnice, či denník?
Určite vedela, čo by nie! Každý, kto je aspoň troška manuálne zručný by to dokázal. Robila som aj kurzy, na ktorých som ľudí učila vyrábať zápisníčky a malo to celkom dobrý ohlas. Nejaké špeciálne vlastnosti nie sú potrebné na to, aby si človek vedel zápisník sám vyrobiť.Naozaj len chuť pracovať! To je základ.
Myslíš si, že v budúcnosti bude väčší záujem o ručne vyrábané denníky?
Verím tomu, že bude :) Snažím sa stále vymýšľať niečo nové, aby to neboli len obyčajné zápisníky. Aj keď každý zápisník je už neobyčajný tým, že je ručne robený.Či už sú to diáre s predlohou, ktorú si robím sama v počítači.Niekedy som robila aj ručne a v budúcnosti by som to chcela skombinovať. Verím tomu, že sa vždy nájdu ľudia, ktorí budú vedieť túto prácu aj oceniť. Často sa stretávam aj s takou reakciou, že je to drahé. Lenže ľudia si neuvedomujú, koľko s tým bolo alebo je práce. V tejto súvislosti si vždy vybavím tento príbeh o Picassovi:
Říká se, že před několika desítkami let se jedna žena procházela po Paříži a najednou si všimla, že v jedné kavárničce na chodníku sedí Picasso a něco si kreslí.
Požádala jej, jestli by ji nenakreslil, že mu zaplatí, co si řekne.
Za několik málo minut měla v ruce svůj portrét – originál od Picassa.
„A co vám tedy dlužím?“ zeptala se.
„Pět tisíc franků,“ zazněla odpověď.
„Ale vždyť vám to trvalo jen tři minuty!“ namítla.
„Ale kdepak,“ odvětil Picasso, „trvalo mi to celý život.“
Ja zatiaľ ešte nemôžem použiť slovné spojenie “celý život” ale zopár rokov svojho života som už tomu venovala.
Si šťastnou bytosťou keď tvoríš a produkuješ? Aké máš pocity pri tvorení. Ako vzniká taký denník?
Väčšinou som šťastná keď tvorím. Hlavne, ak ide o nové výrobky. Mám rada aj výzvy. Napríklad keď mi niekto napíše,že by chcel taký a taký zápisník, proste niečo, čo som ešte nerobila. Samozrejme,niekedy som aj strašne lenivá, ale naozaj strašne a doslova sa musím dokopať k tomu aby som niečo spravila. Ale tento pocit mávam väčšinou keď už mám toho dosť veľa a nestíham a ešte keď sa mi k tomu aj nechce. Ale to väčšinou len pred Vianocami keď sa predávajú diáriky a niektoré kusy už robím aj po piatykrát .
A ako vzniká denník? Vždy musí byť najprv taký popud alebo ako to nazvať. Príde proste nápad, myšlienka,idea.To ako keby Ťa niekto kopol do zadku a hneď to musím pretaviť do hmatateľného. Naozaj je to niekedy také intenzívne, že aj keď som niekde mimo domova a niečo mi napadne, resp. v nejakej maličkosti nájdem nejakú inšpiráciu, tak som schopná utekať domov, ani si poriadne nezobuť topánky a už tvorím. Keď tvorím, stále si pustím nejakú príjemnú hudbu.Väšččinou je to až niečo melancholické ( neviem prečo ma taká hudba vie ešte viac nabudiť). Veľmi rada počúvam klavírne veci keď tvorím, alebo si pustím “filmový podmaz”.A to je najčastejšie hudba z filmu Harry Potter. Nedokážem tvoriť pri úplnom tichu. Väčšinou sedím na zemi, lebo veď tam mám najviac miesta (a odnáša si to moja chrbtica), rozložím si okolo seba všetko potrebné a pracujem. Niekedy úplne aj zabúdam na čas. Proste robím to, čo ma baví. A asi aj keď by o to nemali ľudia záujem, tak by som to robila. Lebo naozaj je to činnosť, ktorá ma tak vnútorne napĺňa a robí ma šťastnou. Myslím, že aj keby ľudia nemali veľmi o to záujem, aj tak by som stále niečo vyrábala. Ten pocit, že spod tvojich rúk vyjde nejaký produkt, ktorý má hlavne nejakú umeleckú hodnotu. Neviem to slovami opísať. A tento pocit je ešte znásobený aj tým, keď to dáš na internet a ľudia ti k tomu píšu pekné komentáre a lajkujú ti to.No proste na nezaplatenie.
Tvoje zámery do budúcna?
Živiť sa tým, čo ma baví. Ale kto by to nechcel? Potešil by nejaký maličký obchodík s handmade tovarom alebo zároveň aj priestorom, kde by bola tvorivá dielňa. A ešte mám aj nejaké konkrétne ale to je prekvapenie!!! (Coming soon).
Čo si myslíš o pojme "úspech". Čo pre Teba v Tvojom živote má hodnotu? Čo by si chcela odkázať svojim "žiakom", kde Ťa nájdu ak by chceli radu?
Nechcela by som svoju tvorbu dostať na takú úroveň, že sa z nej stane akoby pásová výroba. Všetko čo vyrábam, robím naozaj sama, nepoužívam žiadne špeciálne stroje. A keď niekedy niekomu ukážem svoj diár, tak reakcia je: ”Nie, toto si nerobila ty. To si si určite dala niekde “zviazať”.“ A to je pre mňa osobne úspech . A čo má pre mňa v mojom živote hodnotu? Hlavne život samotný, to, že mám dve zdravé ruky, ktoré mi umožňujú tvoriť a šíriť tým radosť okolo seba.
Svojim žiakom (tých mám aj naozaj keďže moja hlavná pracovná náplň je učiteľka na ZUŠ-ke) by som odkázala jediné, (a svojim ozajstným žiakom to prízvukujem stále) že treba mať hlavne trpezlivosť pri tvorení. Lebo nie nadarmo sa vraví, že trpezlivosť ruže prináša.
"Od predstavy k realite za hodinu a pol."
Šikovný, talentovaný, technicky mysliaci mladík so značným šarmom. Má rád "bajk" , stretnete ho na fesťáku alebo na koncerte ( najskôr v Prešove). Môžete mu poklepať po ramene a položiť pár otázok ohľadom jeho koníčka, ktorým je 3D tlačiareň. Ale pozor! Nepýtajte sa ho s vážnou tvárou, je to veľký pohoďák. Najskôr si vás otestuje svojím humorom... Asi som testom prešla. Fero Rimský.
Fero, ako si sa dostal k 3D tlači? Prečo práve 3D?
Prechádzal som si ako vždy inovatívne stránky, (súvisí to aj s mojou prácou) a dočítal som sa, že sa pohli licencie a autorské zákony a tie dovolili, aby vznikla 3D tlačiareň. Zaujalo ma to, keďže systém fungovania bol veľmi podobný CNC strojom,ktoré programujem. Dostalo ma hlavne to, že čo ťa napadne, to si dokážeš hneď sám doma vyrobiť bez akýchkoľvek zložitých strojov, nástrojov a postupov. Keď ta napadne vytlačiť si model rodinného domu, vlastnú kľúčenku, náhradné koliesko do kosačky či zadný kryt na mobil. Takto len stačí namodelovať vecičku, vložiť do programu na tlač a do hodinky to máš v rukách. Od predstavy k realite za hodinu a pol.
Akú cenu ma taká mašina?
Ceny sú rôzne. Všetko záleží od toho, v akom materiály (kov, plast, jedlo, stavby, či už aj ľudské orgány) chceš tlačiť. Ja som si vybral jednu z tých najlacnejších, ktoré boli v tej dobe na trhu, a to cca za 1300€ . Taká profesionálna stojí cca 800 000€ aj vyššie. Tie už tlačia na princípe kovového prášku, ktorý zatavuje laser a robia to na stotinu milimetra presne. Napríklad takto sa vyrábajú už aj rámy na pretekárske autá Nascar, či závesy na dvere do lietadiel Boeing, ľudské protézy a náhrady.
Koľko času ti zaberie vytlačiť jeden kúsok alebo v Tvojom slovníku „vecičku“?
Tak ako ceny tak aj časy sú rôzne. Tlačil som napríklad gombík do nohavíc podľa vlastného návrhu. To trvalo asi 9 min. Ale taktiež som tlačil známemu držiak na mobil a v najvyššej kvalite mi to tlačilo 6 a pol hodiny. Najčastejšie sa to pohybuje v rozmedzí medzi 40 až 70 minút.
Z toho súdim, že máš aj objednávky, však? Koľko ich dostávaš za mesiac?
3D tlačiareň som si kupoval hlavne pre vlastnú potrebu. Páči sa mi tlačiť si svoje vlastné nápady, myšlienky, pokusy, mašinky. Časom sa roznieslo, že mám niečo také doma a začali za mnou chodiť kamaráti, známi a teraz už aj „neznámi“ ľudia s tým, že potrebujú či už opraviť niečo na mixéry, náhradný dielec na auto, peknú vecičku pre kamaráta k narodeninám, model domu k maturite alebo logo firmy či futbalového turnaja ako prezent. Raz som už aj tlačil spodnú časť zásobníka na športovú pištoľ, keďže sa to už nevyrábalo dobrých pár rokov a dotyčný to nevedel nikde zohnať. Má to tú výhodu, že často to spravím podstatne lacnejšie ako by si to dotyční kupovali. Ale samozrejme, týka sa to iba takých špecialít, ktoré je náročné zohnať. Momentálne som už vytlačil cca cez 100 rôznych vecí. Za týždeň vytlačím dve, tri veci.
Koľko času venuješ tlačeniu „vecičiek“?
Dá sa povedať, že to robím iba vo svojom voľnom čase. Takže vždy keď mám chuť. Nikdy nie nasilu. Proste sa musím na to cítiť. Keď sa už do toho pustím, viem sa tomu venovať aj šesť až sedem hodín. Samozrejme okrem samotného tlačenia je potrebné aj navrhovať a modelovať v počítači 3D modely, čomu sa venujem tak hodinu denne. Aj tak najradšej mám, keď mi niečo napadne na úplne nečakanom mieste. Trebárs na koncerte či pri hraní futbalu. Vtedy sa snažím si to nejako uložiť do pamäte na chvíľu keď to budem tlačiť. Taktiež dosť času trávim sledovaním komunít a stránok ohľadom 3D tlače, kde mám vlastné účty a prispievam tam svojimi modelmi.
Nejaké plány do budúcna v rámci 3D tlače?
Najradšej by som bol keby som sa živil najprv prácou a návrhmi pre 3D tlač a neskôr rozbehol ešte niečo podstatne väčšie kde by boli využívané aj 3D tlačiarne. Ale to je zatiaľ ďalej ako blízko.
Čím sa živíš teda ?Čo robíš mimo toho ak netlačíš „vecičky“?
Mám vyštudovanú strojársku školu (TUKE) so zameraním na výrobné technológie a zakotvil som vo firme, kde pracujem ako technológ pre obrábanie. Teda som ten, kto určuje ako sa každá jedna ľubovoľná vec má vyrobiť. Popritom si rád zahrám na bicie, zakopem do lopty, prípadne šľapnem do pedál.
Kde je možné vidieť tvoje výtvory?
Určite na facebooku pod menom Fero ER. Je to jediný album, ktorý je voľne prístupný. Alebo na stránke https://www.thingiverse.com/RmY/designs.
Máš nejaké rady a typy pre iných záujemcov o 3D tlač?
Ak Ťa to baví a si typ, ktorý rád vymýšľa a skúša nové veci, niekedy aj na štvrtý pokus, kým sa to podarí ,tak choď do toho. A ak nie si ten typ, ale máš nápad, tak ma oslov na rmytlac@gmail.com , spoločne vymyslíme, ako Tvoj nápad zrealizovať. :-)
Náhle som sa ocitla v nemocnici na oddelení gynekológie. Vyšetrenia zistili, že musím podstúpiť operáciu. Tak sa aj stalo. Pár dní som mala bolesti, no dali sa vydržať vďaka tým ženám v bielych „kostýmoch“. Sestričky boli milé, chápavé, snažili sa nadľahčiť situáciu, veď bolesť predsa netrvá večne. Jedna ale bola iná. Je iná. Keď k vám príde, zistíte z jediného pohľadu, že ju tá práca baví. Je to poznať z každého pohybu. Keď vám dáva injekciu do brucha, či keď sa vás láskavo opýta ako sa cítite. V jej čokoládových očiach poznať súcit a istú dávku empatie, zároveň v nich badať malé blčiace plamienky, ktoré prezrádzajú, že táto žena sa len tak ľahko nevzdáva. Medzi pacientkami na izbe sa pošuškávalo, že jej ľudský prístup dáva ženám istú odhodlanosť bojovať, čo najskôr sa uzdraviť. Je to žena, ktorá tvrdí, že narodenie dieťaťa, nový život, je veľkým darom. Pôrodná asistentka Anita Semančíková.
Anita, prezraď, vedela si od začiatku, že chceš byť pôrodná asistentka alebo si mala úplne inú predstavu o svojej práci?
Od malička som pozerala do každého kočíka a keď som mala cca 10 rokov, v televízii vysielali dokument o komunistickej pôrodnici, kde na vozíku bolo snáď 20 novorodencov. Tam niekde začala moja túžba. Pôrodnú asistenciu študovala mamkinej kamarátky dcéra a tak som začala uvažovať aj o tomto smere. Veľkou konkurenciou popri pôrodnej asistencii bolo učiteľstvo biológia - geografia. Ale nakoľko som urobila najlepšie prijímačky zo všetkých na pôrodnú asistentku tak som to brala ako znamenie. Iste, kebyže som učiteľkou, rovnako by ma to napĺňalo ale takto prednášam predpôrodnú prípravu a tak čiastočne tým žijem. A geografiu využívam pri našom cestovaní.
Čo pre Teba znamená táto práca? Rovnako ako ja, aj ďalšie ženy na izbe so mnou, si všimli, že táto práca Ťa musí baviť, pretože to z Teba vyžaruje.
Táto práca je popri mojej rodine všetkým. Veľmi ma to baví, mám rada pocit keď pomôžem, keď pacientka s vďačnosťou poďakuje a venuje mi pár slov, ktoré ma veľmi ženú dopredu. Je to spätná väzba za môj prístup k ženám a nemienim na tom nič meniť. Práve naopak, chcem byť ešte lepšia. Snažím si nevšímať si negatívne veci či neprajníkov. Idem si svojou cestou, lebo verím, že to čo robím, je správne.
Obdivujem Tvoje odhodlanie a páči sa mi ako sa staviaš k náročným situáciám. Keď sme spolu hovorili, spomínala si EMERKU. Povieš nám o tom viac?
Emerka je materské (rodinné) centrum, kde vediem kurz predpôrodnej prípravy. Sama som tam roky chodila s mojimi deťmi a keď prišla ponuka viesť tento kurz, neváhala som ani minútu aj napriek faktu, že som bola v praxi len pár mesiacov. Koncom augusta začínam svoj šiesty kurz a spätná väzba je úžasná a veľmi sa na tie hodiny teším. Cvičíme, hovoríme si teóriu tehotenstva, pôrodu, šestonedelia, starostlivosť o novorodenca. Diskutujeme o všetkom. Do dnešného dňa sa narodilo 43 detičiek a najbližšie dva mesiace je v očakávaní sedem mamičiek.
Pôsobí to na mňa, že ani chvíľu neposedíš. Si dosť akčná žena. Máš popri tom čas na svoju rodinu?
Moja rodina je šťastná, že ja som šťastná a práca ma napĺňa. Mám úžasného manžela, za ktorého som vďačná. Vždy sa smeje, že keby som mala krídla tak lietam od šťastia. Síce som si mnohokrát poplakala pre negatívne veci a som z toho sklamaná, aj tak prevyšuje fakt, že sa do práce denne teším. Je to moje poslanie a cítim sa byť užitočná. Snáď ten môj povestný úsmev a očný kontakt bude zapamätateľný. Keďže ma práca veľmi baví, tak to nie je, že musím ísť do práce ale že idem niekde na dvanásť hodín, kde chcem byť a každá služba ma niečím obohatí. S rodinou chodíme na výlety, na stretnutia s priateľmi, dovolenky alebo len tak sa prechádzame po sídlisku.
Spomínala si, že máš blog. Ako dlho a o čom píšeš? Kde ho môžu čitatelia nájsť? A kde sa dozvedia budúce mamičky o ďalších kurzoch Emerky?
Počas materskej(6,5 roka) ma nadchlo písanie. Napísala som príbehy a zviazala ich do diplomovej väzby, mám z toho radosť a nemenila by som ani vetu. Je to tak ako to cítim. Chystám sa ešte napísať minimálne jednu „knihu“, ale to bude trvať, pretože som riadne pracujúci človek, mamka a manželka. Všetky podrobnosti o kurzoch Emerky sú na mojom fb profile, na Modrom koníkovi pod menom Nercia, na mojom blogu anitasemancikova.blog.sme.sk a samozrejme na stránkach Emerky www.emerka.sk.
Anita, ďakujem za Tvoj čas, za odpovede. Verím, že sa Ti bude naďalej dariť a že Ťa práca posunie k písaniu aj platenému.
Však sme mladé. Dáme stretko v dôchodku a uvidíme čo bude za nami. Na záver by som dodala, že šťastie je životný štýl a ja si žijem svoj sen.
Ahojte, moji milí.
Takže začnem pekne zostra. Bez nejakých úvodov. Dnes už kde kto má svoj vlastný blog a ja som sa ten svoj rozhodla začať realizovať po tom, čo som pochopila, že písanie ma veľmi baví a čitatelia si to radi prečítajú a každý z nich si z mojich krátkych úvah či poviedok vezme to svoje, v čom sa našiel. Ako som sa dostala k aktívnejšiemu písaniu prezdrádzam v časti O mne - história.
Zmyslom môjho blogu bude písať vám, čitateľom o rôznych životných situáciách, ktoré sa stali mne alebo mojim priateľom. Samozrejme s ich láskavým dovolením o publikovanie ich príbehov. Lebo príbehy píše sám život. Možno sa v niektorom z nich nájdete a pochopíte prečo sa veci dejú tak ako sa dejú. Všetko je možné. Ďalej sem budem pridávať články a rozhovory so zaujímavými ľuďmi , ktorí sa snažia robiť svet lepším. Každý v niečom vyniká, preto budú články rôznorodé. Či už o umení, kultúre, športe alebo politike. Aleb o duchovne. Do budúcna vidím tento blog v úplne inom rozmere a verím, že sa na ňom bude podieľať viac ľudí. Mám totiž svoju víziu.
Ak budete mať chuť či potrebu napísať mi, čo si myslíte o mojej práci, neváhajte a napíšte mi. Ak vám tu bude niečo chýbať, niečo čo som ja sama nepostrehla, pošlite mi správu, alebo mi to povedzte do očí.Niet nad osobný kontakt :) Budem vďačná za spätnú väzbu.
Alebo mi môžte napísať len tak. Pokecáme :)
Vaša Stella